Pomaly si začínam zvykať na tatranské nástupy z nočného rýchlika z Bratislavy do Popradu. Na  štvorhodinový spánok v kupéčku a rannú kávu z automatu na stanici.  A potom tá stará klasika tohtoročnej tatranskej zimy – hmla, sneženie, vietor a mráz. Dlhé nástupy severnými dolinami, biedne podmienky, veľa snehu a málo ľadu v stenách. Bez snežníc alebo lyží sa už nepohnem ani na krok ale aj napriek tomu stále verím, že ten ďalší víkend, keď znova prídem, už bude o niečo lepší.
Vysoké Tatry sú oproti Himalájam malinké ale napriek tomu sme sa tu vždy dokázali dokonale pripraviť aj na tie najväčšie steny. Stačí sa porozhliadnuť, vybrať si smer a proste ísť. Veď nie je dôležité aby bolo stále pekne a darilo sa, ale prispôsobiť sa tomu, čo práve je.

Víchrica pod ramenom Kriváňa
Je začiatok decembra. Prebdel som celú noc vo vlaku a teraz, spolu s Andrejom  ešte rozospatí nastupujeme mixovým pilierom na hrebeň Soliska. Zbalený na dva dni sa odtiaľto chceme ešte dnes dostať pod rameno Kriváňa a potom nastúpiť do centrálnej steny. Ja jasno a bezvetrie. Úplná pohoda tatranskej zimy. Keby som bol vtedy vedel, že toto bude ten najkrajší deň z celej mojej sezóny, asi by som si ho vychutnal celými dúškami.
Nebol ani večer keď sa zo severu na nás valila víchrica. Postavili sme malý stan a potom sme už len čakali, čo sa bude diať. Jedla bolo málo, keďže nám spadlo na hrebeni Soliska, ale zato sme mali so sebou prvotriedny koňak a kávu. Preto nám ani nevadilo, že celú noc zúril vietor a snežilo. Vedeli sme, že zajtrajší deň už bude len boj o prebrodenie sa v hlbokom snehu do Podbanského.

Bivak na prove Vysokej
Smer severná stena Vysokej. Počasie jasno a chladno, -18°C, vietor, k večeru so snežením, nedeľa snehové prehánky.
Cesta Kianička, Wolek, Auermuller V+/A2 z roku 1968. Začiatok za III ale skutočnosť je niekde inde. Prašan, hrabanie sa na skalu a potom holé platne bez istenia. To vraj za IV. Spleť suchých tráv, skaly a nakoniec tma a hľadanie miesta na bivak. Ten nájdeme na úzkej prove, kam musíme zlaniť dvadsať metrov. Nie je to veľké miesto ale široko ďaleko jediné. Tu si odlejeme z rumu a v zásade už len čakáme na to, kedy sa z Poľska privalia tie sľúbené mraky.
Privalili sa ešte v noci. Snežilo a tak opäť nastala tá klasická otázka – hore či dole? Leziem hore, lebo predstava zostupu ma vcelku desí. Pridáva sa aj Andrej a nakoniec spolu v snežení mastíme hore, aj keď už ťaháme kadeľahšie na vrchol. Pár hodín trápenia sa v hlbokom snehu a sme na Vysokej.  Šťastní že sme to nevzdali zostupujeme priamo dole na pivo a guláš.

Blúdenie v hmle - Pustá stráž /Nový variant s napojením na Pravý žľab klas.V+
Smer Bielovodská. Počasie na víkend - hmla, sneženie.
V sobotu ráno v Bielovodskej doline hľadáme steny Mlynárov. Niekde tam by mali byť ale kde, to nevieme. Hustá hmla sa nás drží a neostáva nám nič iné, len ísť niekam inam. Teda smer Pustá stráž. Brodíme stopu pod akúsi skalu a navzájom si kladieme otázky:
 Žeby už toto bola Pustá stráž?
 Neviem, poďme ďalej, nech je to už čokoľvek.
Naliezame. Zdá sa to byť ľahké, no o desať metrov na malej poličke vyťahujem lano a riadne istím. Potom chvíľu pohoda až kým dolezieme pod strmú skalnú stenu. Opatrne naliezam, držím veľký odštep za ktorý zakladám istenie a potom dlho maturujem. Jediný drn aj ten je zlý, v skale len pukliny na žabu alebo šikmé rímsy. Po hodine však doliezam. Spotený ale konečne to mám za sebou. Skala bola síce pevná, ale liezť špáru v zime a istiť sa hlavne mikrocamelotmi, to nebolo na dnešný deň v pláne.
Doliezame cestu niekedy podvečer a v hustej hmle triafame zostup, aby sme na druhý deň mohli v podobnom počasí hľadať ďalšiu stenu, no tentokrát v inej doline.

Skúška dospelosti a dlhé chvíle plné strachu – Zlobivá/ sólovýstup Motykovou cestou klas.V
Je inverzia no pohľad zo Západnej Železnej brány na sever ma trocha zaskočí. Hranica hmly v Kačacom žľabe je veľmi vysoko a nevidím ani na nástup do Ganku. Blúdiť v hmle už nechcem ale keď už som tu, načrtá sa mi možnosť skúsiť niečo nové.
Strmá, 400m vysoká severozápadná stena Zlobivej. Motykova cesta v tejto skalnej spleti vyzerá najlogickejšie, ale či to bude aj tá správna voľba, to neviem. Veľa skaly tu neveští nič dobrého.
Naviažem sa na lano, pripnem skoby a karabíny o sedák a idem do toho. Komínom, platňami, vhĺbeniami. Potom oľadnenou stenou a hore cez previsy na policu. Podmienky sú síce super, ale lezenie za V v skale a pri rýchlom sóle začína naberať viac adrenalínu ako zvyčajne. Bol som síce pripravený na lezenie, ale od Delovej rúry je toto trošku iné sústo. Napriek tomu po niekoľkých hodinách boja, doliezam na hrebeň Zlobivej, kde už začína silno fúkať. Mraky zo severu sa prevalili a opäť nastalo blúdenie. Tentokrát v lavínovom teréne.
Púšťam sa dole po zadku na juh, ale moc to nejde. Potom sa pohupnem a v tom obrovské puknutie a už to celé aj so mnou ide dole. Lavína! Masa snehu ma ťahá ku dnu a preto sa zbavujem zbraní, batohu a všetkého čo mám zbytočne na sebe. Je to nepríjemný pocit. Široko ďaleko nikto a ja tu sám bojujem o holý život. O chvíľku však zastavím. Do pása som zahrabaný, jedna ruka a nohy ako keby zabetónované, druhou rukou sa snažím vyhrabať. Vykašliavam sneh, ktorý som cestou hltal a pozerám smerom hore. Aspoň 150 metrový odtrh! Opatrne hľadám svoje veci pod snehom a potom utekám kadeľahšie. Vietor silnie, je poriadna zima a mňa čaká ešte zostup do Popradu.

V hmle a nad ňou
Mrholí. Fúka čerstvý vietor a k tomu ešte tá hnusná hmla. Andreja vyzdvihnem v Poprade na stanici a presúvame sa pod Slavkovský kde máme v pláne vybehnúť aspoň Groszov pilier.
Cestou pod nástup pred nami spadne lavína. Máme zmiešané pocity a obzvlášť ja, keďže ešte včera som bol v lavíne. Ideme však ďalej. Úvodný ľad a potom hore na dlhý pilier. Keby nebolo lavinózne, bola by to brnkačka. Takto istíme aj v snehu, ktorý za normálnych okolností neznamená žiadny problém. Je hmla, ale stále sa zdá, že čím vyššie polezieme, tým bude lepšie. A nakoniec aj bolo. Vrchol nás vítal krásnou scenériou tatranských končiarov. A zostup? Späť do hmly a hľadaním, blúdením do Smokovca.

Tri dni, päť ciest – Posledná fáza prípravy pred Annapurnou
V. Ľadová veža/ Diretka VI (Pravdepodobne nová cesta)
Ďalší víkend v Tatrách. Počasie hlásia striedavo oblačno a opäť so snežením. Nič si z toho už nerobím. Proste keď chceš liezť, tak nemôžeš sedieť doma a večne čakať kedy bude dobre. Tentokrát mám namierené do Javorovej. Pôvodný zámer vyliezť Posledný dostih ruším kvôli veľkej zime. Liezť v skale pri – 15°C sa mi teda veľmi nechce. Za jazdy mením plán na reťazovku troch ťažkých ľadových ciest. Avšak smutne zisťujem, že ľad v daných cestách nie je a navyše toho snehu je toľko, že to môže spadnúť kdekoľvek. A hlavne pri zostupe do Rovienok...
Brodím teda stopu do Čiernej Javorovej. Aj keď je všade zle, tam sa predsa vždy dá liezť. A mal som pravdu. Steny sú od množstva snehu vypadané a preto sa hneď na úvod odvážim do severnej steny Veľkej Ľadovej veže.
Nástup skalnou platňou vpravo od ľadu do Ľadových doliniek, potom prvé snehové pole, znova skalný prah na druhé snehové pole. Som pod nádhernou stenou. Niekde by tu mali viesť dve letné cesty ale kde, to netuším. Preto to ťahám hore najpriamejšie ako sa len dá. Lezenie dobré, miestami krajne ťažké a postupne ťažké. Vyťahujem lano a začínam istiť. Je tu neuveriteľná expozícia a to som stále len niekde v polovici.
Veľmi sa zdržiavať nemôžem, lebo času nemám nazvyš. Do steny som nastúpil na obed a bivakovacie veci ako aj varič som nechal v doline. Leziem len s jedným 60m lanom, mikrocamelotmi, pár čokmi, piatimi skobami, skrutkou do ľadu a vecami potrebnými na rýchle lezenie.
V hornej časti steny doliezam pod strmú  bariéru. Na cestu priamo hore skalou už nemám čas, preto odbáčam doprava, kde sa  napojím na jednu zo starých ciest, po ktorej doliezam na vrchol Veľkej Ľadovej Veže.
Noc v Čiernej Javorovej je studená, priam mrazivá a navyše zisťujem, že jeden plyn mi nevarí. Na nohách mám otlaky. Dnes som vyrazil z Bratislavy, na lyžiach sa dovliekol aj s 20kg batohom do Č. Javorky, vyliezol cestu, zostúpil do bivaku. Takmer 20 hodín na nohách a len 4 hodiny spánku... Vonku je však jasno a preto sa snažím aspoň trocha driemať pred ďalším dňom.

M. Ľadová veža / Komín Závratov  VII (vylezený bez ľadu po 28 rokoch) a M. Ľadová veža / Pravdepodobne nová cesta obt. VI+
Komín závratov je cesta, v ktorej som už pár hodín vymrzol. Dnes sa ju pokúsim doliezť aj napriek tomu, že ľadu je menej ako bolo minulý rok. Prvá dĺžka pustí bez istenia, druhú istím len v skale jednou skobou. Potom poriadny štand a ťahám celú šesťdesiatku v zákerných mixoch. Ide to dobre, dokonca v mieste, kde sme minule použili kyvadlo na rurpe a jedničke, sa teraz toto miesto dá preliezť po snehovom preveji. Ale nie je to zadarmo. Sneh drží len tak-tak a kým chytím špáru, riadne si zafučím. Potom dobrý štand, rýchlo dole, opäť hore a posledná dĺžka. Voľakedy dávno sa táto časť liezla v čistom ľade, teraz je z toho dokonca kľúčové miesto v skalnom previse s ľadovými zbytkami.  Ale lezenie je napriek tomu nádherné, obzvlášť keď sa prehupnem cez hranu a predo mnou je už len ľahký terén vedúci na Malú Ľadovú vežu.
Poobede som opäť pod stenou. Počasie nádherné ale mrazivé. Preto koketujem s myšlienkou, či ešte vyleziem ďalšiu cestu vpravo od Komína závratov. Je to výrazný komín na začiatku a potom tri skalné prahy. Dohromady 200m lezenia a ľahký terén na koniec.
Prvú dĺžku moc neistím a ako vravieva Gabo – pohoda, veď v najhoršom to skočíš. Pôvodný zámer pokračovať priamo cez prahy sa mi vidí skôr na hákovanie ako na voľné lezenie a preto traverzujem doľava, kadiaľ to púšťa pod druhý skalný prah a nakoniec aj cez tretí. Pekné lezenie v pevnej skale a samozrejme so suchou trávou.
Deň sa končí až v noci. Zaliezam do bivaku a na poslednom plyne varím polievku. Je zima, otlaky na nohách mám krvavé a ako naschvál nemám so sebou pásku na zalepenie. Som však spokojný. Tri cesty za dva dni a tie dnešné ma veľmi potešili. Aj keď Komín závratov je cesta, ktorá má svoje čaro až keď v nej je ľad. Opakovanie tejto super línie po 28 rokoch, aj keď skôr po skale, otvorilo nový rozmer tejto náročnej cesty.

Prostredná Ľadová veža – pravdepodobne nová cesta obt.VI  a cesta pilierom IV
V noci som toho moc nenaspal. Bola zima a preto už o štvrtej som sa obúval a cvakal na seba železo. Prešiel som sa smerom ku skalnej galérii, kde som mal napozeranú jednu super líniu. Na prvý pohľad krajne ťažká a preto som sa radšej nespoliehal na Gabove slová – to neisti, to ešte skočíš. Miesto nich dobrý štand, zapnúť lano a odliezť do kúta po veľkých drnoch. Potom mierne doľava po skale a priamo hore. Ako hovoria zubári – ani to nebolelo.
Cesta hore na Prostrednú ľadovú vežu je nekonečná. Našťastie dva dni dozadu tu spadlo niekoľko lavín a terén mi teraz umožňuje postupovať rýchlo. Teda až na jednu skalnú pasáž, po ktorej sa ešte musím prehupnúť na pilier, doliezť na koniec  a potom opäť zostúpiť.
Keď znova stojím pod nástupom na Prostrednú Ľadovú vežu, kde som si vlastne prišiel už len po lyže, napadá ma ešte jedna diabolská myšlienka - do pätice všetko najlepšie. Preto sa presuniem o 20 metrov doľava, upracem si veci na sedačke, nastavím stopky a idem do toho. Po trávnatom pilieri klasifikácie IV s kúskami skaly utekám tam, odkiaľ som sa pred chvíľkou vrátil. Na Prostrednú Ľadovú vežu. Dnes už po druhý krát. Tu si na chvíľu sadnem do snehu a pozerám do diaľky. Viem, zima v Tatrách  ešte neskončila, no svoju sezónu som práve ukončil.

„Dva mesiace čakania na ideálne podmienky alebo aspoň päť dní dobrého počasia. Nakoniec mi ani jedno nebolo súdené. Chodili sme do Tatier či už bolo dobre alebo zle, liezli sme v rámci možností, aj keď to veľakrát už bolo na hranici bezpečnosti. Tatry sú napriek tomu krásne a ako vravím – nie je miesto v Tatrách, odkiaľ by som do troch hodín nebol na pive.“

Annapurna 8091m - pokus o Boningtonovu cestu alpským štýlom

„Hovorí sa, že Annapurna je zo severu nebezpečná, zo severozápadu ťažká a nebezpečná a z juhu ťažká, strmá a nebezpečná. Na jeseň 2008 som sa spolu s Miskom a Martinom pokúsil o Českú cestu v severozápadnej stene alpským štýlom. Vyliezli sme do výšky 7500 metrov a pre zhoršujúce sa počasie a silný vietor na hrebeni sme sa museli vrátiť dole. Bola to však obrovská skúsenosť, ktorú si nesmierne cením.“

O päť mesiacov neskôr sme boli opäť pod Annapurnou. Tentoraz však z juhu a v novom tíme – Eli z Francúzska, Martin a ja. Miska sa k nám pridal len papierovo. O Annapurnu sa chcel pokúsiť spolu s Čechmi cez východný hrebeň.
19.marca sme postavili základný tábor vo výške 4200 metrov a pomaly sme sa začali aklimatizovať smerom na Roc Noir. Šlo to však ťažko. Terén bol dennodenne ohrozovaný lavínami a od 5500 metrov sme boli večne pod veľkými serakmi. Usúdili sme, že miera rizika je tu privysoká na to, aby sme pokračovali. Preto sme zbalili veci a vrátili sa do BC.

4. mája sme zbalení na 7dní vyrazili do Boningtona. Viac než 3000 metrov prevýšenia, náročné skalné a ľadové pasáže. Mali sme so sebou len 200m 6mm lana, pár skôb, skrutiek, karabín, kotvy do snehu, dva ľahké stany, jedlo na sedem dní, dva variče a zopár osobných vecí.
Prvý deň sme sa dostali do výšky 5100 metrov, druhý deň o 1000 metrov vyššie do sedla v 6100 metrov. Šlo to veľmi dobre a hlavne sme boli rýchli. Tretí deň nás čakalo lezenie v ľade a v strmom svahu. V pláne bolo dostať sa pod veľký serak, avšak počasie sa začalo kaziť. Obloha sa zatiahla, snežilo a hustá hmla nás donútila porozmýšľať o ďalšom postupe. Podľa predpovede malo byť ešte v ten deň jasno a sneh mal prísť až koncom týždňa.
Boli sme v 6400m a nové predpovede počasia rozhodli za nás. Husté sneženie a silný vietor na najbližšie dni. Zlanili sme, vrátili sa do sedla v 6100m, postavili stany, navarili a skoro ráno sme chceli zostúpiť až do BC.
Nadránom ma budí zo sna obrovský rachot. Žeby lavína? Nie. Len kúsok od nás sa odlomila časť veľkého seraku a spadla presne na cestu, kadiaľ sme pred dvoma dňami šli. Šťastie? Alebo varovanie? Každopádne na ďalší pokus o Boningtona som už musel zabudnúť. Prítomnosť v porote Piolet D´Or vo Francúzsku boli tentokrát prednejšie ako Annapurna.

Annapurna south 7219m – Sólo prvovýstup panenskou juhovýchodnou stenou

Je utorok 7.4. a odlet domov mám až sedemnásteho.  Vonku husto sneží, hráme šachy a plánujeme dovolenku na leto. Po siedmych rokoch bude toto leto prvé, kedy môžem ostať doma a preto si ho chceme poriadne užiť. Chorvátsko, more a skaly, piesky a Tatry. Toľko plánov, že ani neviem ako ich postíham. Zrazu dostaneme správu – počasie sa má na niekoľko dní zlepšiť. Je ticho, šachové figúrky sa nehýbu a mne je jasné, na čo Martin práve myslí.
A je aj rozhodnuté. Martin s Eli dajú ešte jeden pokus o Annapurnu. Vybrali si cestu Loretan – Joss cez východný hrebeň. Vyrazia už v piatok. Pozerám sa na nich, ako sa svedomite pripravujú, balia si veci, triedia jedlo. Bude to náročný výstup na veľa dní. Je škoda, že už s nimi nemôžem ísť.

V piatok ráno, po noci premýšľania a počítania dní ktoré mi ešte ostávajú do môjho odchodu, sa rozhodnem, že sa pokúsim o Annapurnu south 7219m. Už tretí týždeň sa na ňu pozerám a nejde mi do hlavy, prečo z tejto strany na ňu nevedie žiadna cesta. Vidím pár logických línií, každú s veľkým serakom na konci. V juhovýchodnej stene je však kúsok voľného miesta, kde by nemuselo nič padať. A navyše cestou tak odprevadím Martina s Eli, v Annapurna lodge si kúpim pivo, cigarety, objednám si pizzu a vyrazím.
Martin chce odísť už o druhej na obed. Mám teda čo robiť, aby som sa stihol pobaliť. Jedným okom pozerám na stenu, druhým sledujem ,čo dávam do batoha. Je mi jasné, že ak chcem byť rýchly, veľa toho nemôžem niesť.
Čochvíľa sa dostávam do podobného opojenia ako pred výstupom na Great Trango. Vtedy sme spolu s  Gabom odľahčovali batoh dovtedy, kým v ňom nebolo skoro nič nepotrebné. A teraz robím presne to isté akurát sám. Žiaden spacák, stan, karimatka, žiadne jedlo na varenie, náhradné oblečenie, páperové nohavice. Toho všetkého sa na čas zbavujem a beriem len to najpotrebnejšie. Kompaktný varič, 40 metrov 6mm lana, 8 skrutiek, 8 skôb, 10 karabín, slučky, 3 tyčinky, šumáky a balíček sušeného mäsa, ktoré som dostal od chalanov v Annapurna lodge. A samozrejme osobné veci ako prilba, čelovka, sedák, zbrane, atď.

Čas odchodu. Dávam narýchlo posledné inštrukcie chalanom, pretože už nemám v pláne vrátiť sa do BC. Sú dve hodiny poobede, vyrážame. Smer Annapurna lodge. Tu sa lúčim aj s Eli a Martinom, ktorí dnes pôjdu až dole do Machhapuchhare BC spolu s dvoma nosičmi. Naše posledné vety sú len stručné.
 Vieš, že tam hore budeš na všetko sám a nik ti nedokáže pomôcť. Ani ja, ani chalani v BC. Dávaj si pozor. Vravel mi Martin.
 Nebuďte dlho vo výške. Sám vieš, že od Roc Noir je to 14km a ešte dlhá cesta do Manangu. Eli, daj na Martina pozor...

Je noc, pomaly kráčam pod nástup JV steny. Mesiac svieti, je takmer bezvetrie a teplo. Cesta ľadovcom ubieha rýchlo a tak okolo polnoci naliezam do úvodného mixu a potom do strmého, miestami až kolmého ľadu. Neistím, ale lano a skrutku mám hneď po ruke. Pre istotu. Spomínam na Gaba, ako mi vravieval v Tatrách – to ešte neisti, to predsa skočíš...
Prvých sto metrov nervov. Najskôr ten ľad a potom lavínový výlez na pilier.  Som normálne spotený a v hrdle mám sucho. Čo ma ešte dnes prekvapí?
Dlhý pilier končí pod prvou skalnou bariérou, kde začína ďalšie lezenie. Skalný výšvih. Nie je strmý, ale hladké platne dokážu sem tam riadne prekvapiť. Dávam si preto veľký pozor a radšej leziem holými rukami. Skala je ešte studená, ale slnko ma hreje aspoň po tele.
Druhá veľká skalná bariéra je podstatne ťažšia a väčšia. Hľadám líniu, ale moc sa mi nedarí. Je tu veľa možností kade liezť, ale ani jedna možnosť sa mi nepozdáva. Robím štand, prevliekam tenké 6mm lano cez slučku, naviažem sa a leziem. Opäť len holými rukami. Je to náročné. Cítiť tu riadne expozíciu, pád znamená koniec a návrat cestou je už len vzdialenou ilúziou. Musím hore, liezť, nemyslieť na to najhoršie ale skôr sa sústrediťna každý jeden krok. 
Robím ďalší štand, prevliekam lano, leziem. Neskutočná expozícia! Vidieť celé údolie,  oproti Machhapuchhare, Annapurnu III, Ganggapurnu a kdesi úplne dole Annapurna lodge. Ľudia, pivo, pizza. Verím, že ak preleziem tieto miesta, budem čoskoro v dobrom teréne. No nestalo sa.
Terén je podstatne ťažší a nebezpečnejší. Ľadové jazyky, žliabky a každú chvíľu tu čosi padá. Istenie nemožné a kroky neisté. Ani sa radšej nepozerám za seba. Nechcem vidieť ten pád...
Potom príde záchrana. Robím konečne dobrý štand. Dlhá skrutka v dobrom ľade. Vydýchnem si. Presne to som potreboval. Na chvíľu vypnúť, nemyslieť na pád, byť istený aspoň tú chvíľu, kým si nájdem cestu na hrebeň.
Slnko neskutočne páli. Dávam si pozor hlavne na oči, aby sa mi nestalo to čo v Boningtonovi. Na chvíľu som tam stratil zrak. Pravdepodobne sa mi cez okuliare dostalo svetlo a snežná slepota už dostávala zelenú. No, nie je nič horšie ako oslepnúť práve tu, na Annapurne south.
Posledné metre do žľabu sú poctivým lezením v strmom ľade a skale. Som istený, ale aj tak si netrúfam do istenia ani len odsadnúť. Držia ma len tie tenké laná, ktoré už som na niektorých miestach nakopol mačkou. Snáď vydržia ešte tých pár metrov na hrebeň. Potom by to mohol byť choďák. Aj keď dlhý...

Som vo výške cez 7200 metrov. Annapurnu south, zvláštny kopec. Koľko horolezcov tu predo mnou stálo? Kto tu bol naposledy? Kde môžu teraz byť Martin s Eli?
Je nádherné počasie, snáď prvý slnečný deň odkedy sme prišli do BC. Našťastie. Neviem si predstaviť čo by som robil, ak by prišli hmly a búrky, ako tomu bolo v posledné dni. Avšak ešte stále nemám vyhrané. Ako odtiaľto dole?
Pôvodný zámer ísť po hrebeni smerom na Hiun Chuli je nezmysel. Vrátiť sa cestou kadiaľ som vyliezol je tiež nemožné. Zostúpiť na druhú stranu do Chhomrongu by sa dalo, ale vôbec to tam nepoznám.
Myslím, že bod zlomu práve nastal. Púšťam sa do zostupu južnou stenou ale smerom na Annapurna lodge. Je to divoké. Trhliny, veľké seraky, únava a strach. Idem opatrne, no napriek tomu sa podo mnou niečo uvoľní a ja letím do trhliny. Potom tma, len malinké svetielko zhora. Ležím v snehu, nehýbem sa. Čo robiť? Môžem sa vôbec pohnúť?
Zatnem zbrane do ľadu, opatrne vytiahnem čelovku a rozmýšľam, ako sa odtiaľto dostanem. Nie som hlboko, len päť metrov, ale hore je prašanový prevej a trhline na dno nevidím.
Riadne sa natrápim, kým sa dostanem tam, odkiaľ som spadol. Začína sa stmievať a ja si uvedomujem vážnosť situácie. Veci na bivak so sebou nemám, nemám už ani jedlo. Plynu mám dosť, ale sám viem, že ak zabivakujem, ráno bude horšie. Musím dole!

Motám sa z nohy na nohu, no hlavne už som v bezpečí. Annapurna lodge. Sú tri hodiny ráno. Všetci spia. Búcham na dvere, ale nik neotvára. Potom, ani neviem prečo, začínam smerovať do nášho BC. Idem pomaly, cestou zaspávam a aj sa v duchu preklínam za tento ambiciózny nápad. Prečo som radšej neostal v lodgii?
Výšvih z ľadovca na lúky mi trvá večnosť. Aj celá táto cesta do BC je dnes akosi dlhšia. Žeby som už mlel z posledného? Nie, to zvládnem. Ešte posledných sto metrov. Zrazu obrovský rachot. Z vrcholu hrebeňa Annapurna south sa valí obrovská lavína. Preletí stenou a pokračuje presne mojou zostupovou cestou. Presne tadiaľ, kde som pred pár hodinami bol. Je mi do plaču...
O šiestej ráno sa všetko končí. Kuchár Temba  mi podáva polievku, no nie som schopný ju už vypiť. Potom ma niekto z chalanov chytí za ramená a odnesie do Miskovho stanu, dá dole boty a prikryje ma.

„Sám som liezol už mnohokrát. Proste niekedy to tak cítiš, že táto cesta je pre dvoch lezcov veľa a naopak iná cesta je pre jedného príliš veľké sústo a tak sa radšej naviažeš s parťákom. Ja chcem len dať tej hore šancu a nevyliezť ju za každú cenu.
Lezenie si chcem užiť, cítiť ho, vyliezť každú dĺžku na prvom konci. Byť vysoko a držať sa, aby som nespadol, vidieť svet z výšky, mať z lezenia radosť a nie utrpenie. Výstup na Annapurnu south mi dal všetko to, po čom som vždy túžil – cítiť sa slobodný.“

Po návrate domov z Nepálu sa dozvedám smutnú správu - Martin Minařík nezostúpil. Nechcem tomu uveriť. Len prednedávnom mi písal správu  z vrcholu Annapurny East, len prednedávnom sme spolu hrali šachy v base campe. A teraz je preč, kdesi na Annapurne, po ktorej tak veľmi túžil.
Príbeh o Annapurne ako aj príbehy z Himalájí, to bolo predovšetkým priateľstvo so skvelými ľuďmi. Marek, Jean-Noel, Vlado, Piotrek, Martin, Micah. Česť ich pamiatke. Budú nám veľmi chýbať.

„Čo svet svetom stojí, žijú jednotlivci, ktorí svoj život spájajú s vyhľadávaním ťažkostí. Dobrodružstvo, riziko, zdanlivo nemožné činy ich lákajú, vábia, neodbytne priťahujú. A oni idú. Napriek tomu, že ostatní v ich konaní nevidia logiku, rozumné dôvody...“
(Vranka/Stejskal, v knihe Zabudni na Everest)