Za posledné štyri mesiace som na skalách trávil viac času ako doma. Nebolo to tým, že by sa mi doma nepáčilo, ale chcel som trocha zmeny a znova sa vrátiť do starých koľají, keď mi to na skalách išlo.


Myslím že to bolo 28.decembra 2010. Spolu s Andrejom sme nastúpili do severovýchodnej steny Rumaňáku. Chceli sme si preliezť jednu peknú cestu cez „Veľkú zeď“, ale počasie sa natoľko pokazilo, že sme boli nútení z cesty vytraverzovať. Napriek víchrici, zime, zlým podmienkam a hmle sme liezli ďalej. To my tak máme radi :-) Keď prišla noc, boli sme už na Ľavom pilieri Rumaňáku, odkiaľ je to kúsok na vrchol a potom už len zostup na pivo a do vykúrenej chaty... Nestalo sa tak. Sen o teplej izbe sa rozplynul a miesto toho som volal o pomoc kamarátom. Aby sme v tejto veľkej stene nezmrzli, rozhodli sme sa pre nočný zostup naspäť na sever. Najdlhšia noc, ako sa tomu niekedy hovorí. Myslím, že práve po tomto silnom zážitku som sa rozhodol vzdať sa zimnej sezóny v Tatrách (teda aspoň na 90%) a miesto toho som si nechal vypracovať lezecký tréning (zameraný hlavne na OS prelez) od Heleny Lipenskej. A tak sa moje „flákanie“ po dolinách skončilo a prišli tvrdé mesiace na stene vo Vertigu.
Áno, môžem potvrdiť, tréning bolí. Tri mesiace tvrdej driny kedy som si viackrát povedal „Už stačí, už dosť!“, ale nepoľavil som. Vlastne áno. V rámci rest day som miesto oddychu išiel do Tatier a opäť som liezol. Prvovýstup na Vežu Železnej brány, opäť Rumaňák a iné. Čo narobíš, keď ináč sa nedalo. Čo narobíš, keď neposlúchneš trénera? Teraz už viem, že toto sa nerobí a oddych je súčasť tejto hry.
Bol som nohami päť metrov nad založeným Camelotom, riešil v previse problémy s napuchnutými predlaktiami (včerajší štvorhodinový tréning 5x10 minút atď.). Keby sa aspoň zliezť dalo, ale nedalo (pokus o priamy variant cez spodnú galériu, asi M9 psycho). Letel som a po desiatich rokoch zaznamenávam môj ďalší pád v Tatrách.

ZNOVA NA ZAČIATOK
Dosť bolo zimy a tréningu! Šiel som radšej na skaly. Za slnkom a teplom, objavovať čaro rýchlych prelezov a konečne liezť. Liezť ako voľakedy dávno, keď som nemal problém naliezť do desiatok. Ale po tomto peknom a kľudnom období prišli Himaláje, vysoké hory, tréning zameraný hlavne na nohy a rýchlosť. Šialene nebezpečné zimné sóla. Športové lezenie šlo vtedy bokom a bol som rád, keď sa mi za rok podarilo preliezť aspoň jednu desať mínusku. A samozrejme, po každej expedícii som vždy bojoval s návratmi na skaly. Večne začínať od sedmičiek, odsadávať si v osmičkách... Moje posledné štyri mesiace však boli v znamení výjazdov za lezením a boulderingom. Arco, Val Di Mello, Frankenjura, Paklenica, Wales, Adlitzgraben, Kras, Beckov, Alternatívka a mnoho ďalších. Cibril som techniku, naberal silu, vytrvalosť a snažil sa liezť čo najviac na OS. Ale stále to nebolo podľa mojich predstáv. Stále som robil chyby a moje lezenie ťažších ciest by som skôr definoval ako „náhody“. Nedarilo sa, keď ma pod stenou vyrušovali moje dve deti, nedarilo sa, keď som bol po dlhom šoférovaní, no a stále tu boli tie výhovorky tipu podmienky, počasie...
Skutočne prelomový bol deň (päťhodinový tréning) na stene v Innsbrucku spolu s Adamom Ondrom. Pán lezec, aj keď je odo mňa mladší o trinásť rokov. Ale vidí a vidí aj moje chyby pri lezení. A potom som sa už len zameral na moje chyby pri lezení a začal som opäť odznova.

TAKTIKA
Nie som čistokrvný desiatkový lezec a preto si cesty musím vyberať podľa toho, ktorá mi sedí. Momentálne sú to skôr krátke bouldrové (ja to volám cesty na jeden nádych) alebo cesty kde sa dá oddýchnuť. A samozrejme cesty, ktoré by som ešte veľmi rád vyliezol, lebo pre mňa veľa znamenajú. Cesty typu „ rukami to nie je“ alebo cesty zamerané na presnosť a techniku sú mojou slabou stránkou.
Nerád dlhodobo nacvičujem ťažké cesty na skalách, pretože sa mi to veľmi podobá expedičnému štýlu lezenia v Himalájach. Raz si hore, raz dole. Potom oddych v teple a opäť hore. Keď nejde dnes, skúsim o týždeň. Viem, že toto porovnanie je dosť mimo od reálu, ale aspoň ja to takto cítim. Aj preto som si zvolil taktiku rýchlych prelezov - taký môj alpský štýl na skalkách :-) Uvádzam pár mojich príkladov:

Cesty môjho charakteru/cesty ktoré mi sedia do 8a (9+/10-) sa snažím liezť hlavne na Flash/OS. Ak si odsadnem, ale cestu dokážem prekrokovať, stiahnem lano a po krátkom oddychu idem skúsiť opäť. Ak spadnem, cestu už viac neleziem.

Cesty nad 8a (opäť sa snažím liezť len tie, čo mi sedia) už nacvičujem. A to tak, že pri prvom pokuse do cesty nedávam príliš veľa sily/energie, odsadnem si takmer všade a snažím sa hlavne pochopiť kroky, urobiť ich však ešte nemusím (šetrím si silu na ostrý pokus). Počas spúšťania si cestou ešte prebehnem jednotlivé pasáže, označím si kroky (celé to niekedy trvá aj 30minút, hodinu) a potom mám rest. Nie však dlhý, aby som nezabudol jednotlivé sekvencie. Na ostrý pokus musím byť dostatočne namotivovaný a najlepšie aj mať okolo pár ďalších lezcov, aby som sa necítil taký osamelý (po toľkých sólových výstupoch v horách som rád za každého občana pod skalami). Ostrý pokus často leziem nad moje očakávanie dobre, ale aj tak sa pritrafí (ale skôr je to pravidlom), že cestu nedám. Vtedy ak to podmienky dovoľujú (ak netreba pozbierať expresky atď), nechám sa spustiť a do cesty opäť naleziem, len ak mám motiváciu. Ak nie je motivácia, táto cesta už pre pre mňa skončila a idem liezť inú.

Z času na čas si skúsim aj cesty vyššej obtiažnosti (pre mňa to je 8b+/8c a viac). Dávam v nich také zoznamovacie pokusy - aby som zistil, že tie čísla čo zatiaľ leziem, sú naozaj len slabým odvarom toho, čo sa lezie na najvyššej úrovni. Veľmi mi to pomáha uvedomiť si, aký som vlastne slabý a naopak, dáva mi to motiváciu k tvrdšiemu tréningu.

Sekaným a upravovaným cestám sa vyhýbam. Ale neznamená to, že ich odsudzujem. Ak mám na takúto cestu chuť, idem radšej na umelú stenu sa vyblázniť.

SEN NIE JE REALITA
A prečo to vlastne robím? Mám radosť z pohybu vo vertikále, mám radosť z toho, že tento vertikálny tanec nie je taký nebezpečný ako horolezectvo, ktoré som robil a hlavne, môžem byť pod skalami aj so svojimi deťmi, rodinou, kamarátmi. Ísť potom na pivo a porozprávať si o peknom dni strávenom na skalách. A tiež preto, že ako horolezec si ešte túžim vyliezť pár pekných ciest v horách ale viem, že bez tréningu to nejde. Mne to nejde :-)
A tu je pár ciest čo si zatiaľ najviac cením a ktoré mi vôbec nesadli. Začnem teda s nimi.
Plešatí pánové 10- (záver je pre mňa stále ťažký), Opus Dei 10- (posledný rajbas ), projekt na Alternatívke vylezený Ondrom 8c (prvý boulder), Over the moon 8a (Wales) a mnoho ďalších.

A moje obľúbené prelezy, pokusy, projekty sú:
11-/11 Odd Fellow, Frankenjura (pokus)
Krásny pokus v super ceste a zatiaľ si ho cením asi najviac. Po prelezení ¾ cesty Lost and Found 10/10+ cesta Odd Fellow pokračuje doľava asi 5 metrov systémom bouldrov bez oddychu. Šialene malé bočáky som zatiaľ neudržal (ešte mi chýba silová vytrvalosť). Potrénujem a na jeseň pustí.

10+ Imola, Frankenjura (PP) Krátka, silne previsnutá bouldrová cesta (10 metrov). Pravdepodobne sa málo lezie, lebo v Jure je ďalších tisíc ciest oveľa krajších ako je táto. Napriek tomu som mal šťastie, že mi túto cestu domáci ukázali, vysvetlili mi jednotlivé kroky a vďaka sympatickej slečne pod skalami som mal dostatočnú motiváciu preliezť túto cestičku v sektore Pornowand :-) Kľúčom k ceste však nebola slečna pod skalami ale  boulder v strede cesty (ale aj nástup, keď sa to tak vezme). Čiže z jedovatej (malej) dvojprstovej dierky poskok do madielka, podržať a potom ľavačkou  do celkom dobrého chytu, postaviť a trafiť posledný cvakací chyt. Karabína BD s drôtikom poteší, aj keď posledné istenie preferujem na dvoch bodoch. Dobré nohy a plno sily sú tu základom k úspechu.

10+ Absolútne vedomie, Beckov (pokus)
Som zamilovaný do tejto cesty. Nádherné bouldre za sebou, prsty totálne polámané, spoďáky masaker. Vlastne ani neviem prečo ju chcem vyliezť.

10 Nebreč, musíš rovno, Alternatívka (PP)
Moja prvá desiatka v tomto roku. Pri prvom pokuse som spadol v kľúčovom kroku. Potom prišli Alternatívkovské podmienky a nevedel som podržať ani to, čo sa inokedy dalo. Cesta pre mňa veľa znamená a myslím, že si ju ešte tento rok pár krát preleziem. Stredná pasáž je naozaj pekná :-)

10- Sex je náš, Beckov (PP) viackrát
Moja najobľúbenejšia cesta aj na rozliezanie. Hlavne ak sa to lezie zo sit down startu. Vyvrcholením pre mňa je, keď sa prehupnem do položenej platne a tam donekonečna hľadám tých pár chytov.

Galéria Ganku, projekt obtiažnosti okolo 8a+/b?
A sme na konci a predsa stále na začiatku. Pred dvoma rokmi som tu rozrobil jednu cestu, ktorá sa zdá, že nebude zadarmo. Šesť dĺžok kvalitnej tatranskej žuly. Niečo pre gurmánov ale viac až na jeseň. Momentálne sa len miesi cesto. A mnoho ďalších.

PS – už len poďakovanie Helene Lipenskej že mi ušila tréning na mieru, Adamovi Ondrovi za vyladenie motora a spolulezcom Marcus Bock, Sarah Seeger, Stefan Glowacz, Robert Jasper, Nelle Hukkataival, Patxi Usobiaga, Adam Pustelnik, Nico Favresse,..., pri ktorých som sa hanbil odsadávať a radšej som drtil do totálneho zničenia. A samozrejme ďalším čo šli s nami na skaly a istili nás aj napriek našim občas akčným deťom.