Leto v Tatrách skončilo. Je október, v severnej stene Galérky je už poriadna zima. Napriek tomu vybaľujem veci pod nástupom Centrálneho piliera. Lano, karabíny, skoby, háčiky, čoky, kladivo, cameloty. Je toho materiálu veľa, keďže mám v pláne pokúsiť sa o novú cestu. Pracovne som ju nazval „Centrálne platne“. Je to nádherná a logická línia v strmej stene, hladkých platniach a previsoch.
História tejto steny je neuveriteľne pestrá. Napriek tomu že samotná stena má len 280 metrov, pre Vysoké Tatry je to klenot. A ako hovoria veľkí poľskí horolezci – Povedz mi, čo si vyliezol v zime na Galérku a ja ti poviem, aký si horolezec.

Galérka je plná príbehov. Zaslúžili sa o ne majstri lezci ako Stanislawski, Kuchař, Pochylý, Ďurana a ďalší z generácie, ktorí tieto extrémne klasické cesty preliezli voľne.

Môj príbeh zo steny Galérky

Prsty mám zmrznuté na kosť, nohy sa mi šmýkajú na ľadovej glazúrke, poslednú skobu som zatĺkol niekde veľmi ďaleko podo mnou. Priznám sa, začal som sa báť dlhého pádu s dopadom na policu. Zavelil som preto na ústup a po krátkom traverze sa mi podarilo urobiť štand, z ktorého som potom zlanil.

V Galérke sme boli presne pred týždňom s Andrejom. Babie leto, suchá skala, teplo. Vyliezli sme tu voľne dve cesty a odvtedy som sa do tejto steny akoby zamiloval. Dnes som však dostal kopačky. Stena ma nechce. Rozmýšľam čo s načatým dňom. Ísť naspäť na chatu, alebo sa pokúsiť o Stanislawského cestu - klasickú tatranskú päťku.

Pôjde to vyliezť v týchto podmienkach?

Sú dve hodiny a ja sedím pri vrcholovej knižke a píšem do nej svoje meno, dátum a názov cesty. Je to príjemný pocit na chvíľu vypnúť, nemyslieť na sled krokov, nepozerať sa dole do tej hĺbky pod sebou. Čo na tom, že sa nepodaril prvovýstup, veď prídem nabudúce. Stena tu bude aj o týždeň.

Koncom októbra som do Centrálnych platní naliezol znova. Bola už taká zima, že nástup pod stenu bol zmrznutý. Obul som si mačky, ale čakan som nemal. Musel som si preto z kladiva a hrotu vyrobiť provizórny čakan, aby som preliezol prvých 50 metrov na terasu. Bolo jasné, že dnes budem viac hákovať ako liezť voľne.

Prvú dĺžku som už poznal a aj napriek zlým podmienkam sa mi ju podarilo rýchlo vyliezť. Druhá dĺžka však bola zlá. Urobil som dobrý štand, vytiahol strapec rurpov, jedničiek, háčikov a snažil som sa odliezť dakam do hladkých platní. No žiadna sláva to nebola. Bál som sa. Nebol som na takúto prácu s háčikmi pripravený. A aj morál mi trocha chýbal. Odlez do nekonečných platní bez použitia nitu bol až priveľkým sústom pre sólolezca. Vrátil som sa na štand prvej dĺžky, pretraverzoval do Studničkovej cesty a vyliezol si túto, snáď jednu z najkrajších tatranských ciest. Pri vrcholovej knižke som sa podpísal. Opäť pod seba. Za posledných 35 dní som Galérku vyliezol päť krát. Ale chcel som sa ešte do tejto steny vrátiť a dokončiť si svoju prácu...

Viac čoskoro v časopise EVEREST